Normálny Peter, veľmi tehotná mama a dobrý samaritán

Pútavá kniha so sviežim humorom je určená školákom, ktorí sa stretávajú s prekvapivými výzvami súčasnosti. 
Hlavný hrdina žiak Peter píše denník, v ktorom zachytáva nenormálne udalosti svojich dní bez ocka, ktorého uniesli pri práci v Afrike. Peter dúfa, že sa ocka podarí zachrániť zo zajatia a bude opäť doma s ním i s mamou a súrodencom v brušku. Peter v denníku opisuje, ako stretáva novú spolužiačku moslimku, rieši potýčky s prudkým Tónom, zamýšľa sa nad neľahkými otázkami pomsty a spravodlivého trestu, uvažuje o náboženských a kultúrnych rozdieloch... Vyznať sa v súčasnom svete poznačenom covidom a vojnou mu pomáhajú svetlé vzory v okolí. Svieže a humorné zápisky Petra s ľahkosťou prinášajú vážne témy a zanechávajú u čitateľa silné posolstvo hodnôt.

Ukážka z knihy

PONDELOK
Každý v škole hovorí o novej žiačke, čo prišla do našej školy. Je to moslimka, Tóno hovorí mohamedánka.
„Má burku, má burku!“ kričí Tóno na celú triedu.
Ocko mi tieto veci raz vysvetľoval, takže musím Tóna opraviť: „Keby mala burku, tak by si jej nevidel ani oči. Keby mala nikab, videl by si jej iba oči. Toto je normálny hidžáb.“
Tóno sa rozkričí ešte viac: „Normálny hidžáb? Na tom nie je nič normálne. Ak sa ti to zdá normálne, tak aj ty si mohamedán.“
Viem, že veľmi často používam slovo normálny (niekedy aj zbytočne). Je to taký zlozvyk. Ale veď každý má nejaký zlozvyk, to je úplne normálne.
Tóno by mohol mať aj nejaký dobrozvyk.
A to som Tónovi ani nepovedal, že šajla vyzerá ako šál, lebo to by sa mu už v tej domotanej hlave úplne domotalo. Ocko by mu ešte povedal, že burka najlepšie chráni pred pieskovou búrkou. Lenže trkvas Tóno by ani neuveril, že môže byť aj piesková búrka.
Nechcelo sa mi vysvetľovať Tónovi, že môj ocko chodí kopať studne do všelijakých afrických a ázijských krajín, a tam spoznáva všelijakých ľudí. Niekde sa obliekajú tak, inde inak. Ale ako hovorí ocko, nie je podstatné, čo majú ľudia na hlave, ale čo majú v hlave.
...
Ocko raz povedal, že kresťania majú byť soľ zeme a my, čo chodíme na náboženstvo, by sme mali byť soľ našej triedy. Keďže je medzi nami aj Tóno, tak trieda je už asi presolená.
Náboženstvo nás učí sestrička Johana – s dvomi písmenami N, teda Johanna. Často nás na to upozorňuje, že je Joha-N-N-a. To je trošku trápne, ale inak je veľmi dobrá.
Učili sme sa o dobrom Samaritánovi...
Sestrička Johanna sa nás spýtala, čo by sme my robili v situácii, keď by sme prechádzali okolo toho doráňaného človeka. Ona dáva väčšinou takéto jednoduché otázky, na ktoré predsa každý musí poznať správnu odpoveď. Zuzka a Katka hneď aj odpovedali, že by zranenému určite pomohli. Normálne sa až pretekali vo vysvetľovaní, ako by pomáhali. Sestrička Johanna ich pochválila.
POZNÁMKA: Zuzka a Katka sú najväčšie bifľošky z triedy. Ale inak sú normálne.